Literárne pokusy

Smiech v búrke

Prší prší dáždik malý,
Pod jabloňou sa chlapci smiali.
Zrazu buchol hrom veľký,
Až sa chlapci brali brali v čerti.

Veľký vietor začal fúkať,
Až tak chlapci začali kukať.
Veľké ticho nastalo,
Až stromy popraskalo.

Chlapci prišli domov mokrí,
Hneď boli ako baránky krotkí.
Utekali prezliecť sa,
Že pôjdu zas do lesa.

Blesky, hromy boli fuč.
Maťko hneď zobral kľúč.
Otvoril si malé dverce.
Až naraz uvidel na dvore mravce.

Spustil taký krik,
Že zo stajne ušiel býk.
Utekal hneď za ním rýchlo,
Až sa mu po ceste veľmi kýchlo.

Naraz chlapec bol chorý,
Plakal, že ho všetko bolí.
Načo si lietal po daždi,
Chorý je z vás každý!

Miriama Niemieczová, II.A.

Nedokážem...

Nedokážem sa povzniesť nad tento život – je plný sklamaní.
Aj keď občas sa človek snaží viac,
Ako mu to jeho osobnosť prezradí.

Strácam sa vo výšinách svojich snov,
Neuvedomujem si, akí –
Dobrí či zlí ľudia sú za mnou.

Je ťažké žiť život,
Ktorý mi dá málo,
Vždy sa budem snažiť,
Aby to na iných nepriaznivo nedoľahlo.

Nedokážem klamať svojich blízkych,
Veď predsa sú pre mňa všetko.
Môžem sa snažiť ako len chcem,
Ale nikdy to nepôjde ľahko.

Neviem, či nechcem vlastne tie isté slová,
Pre niekoho podstatné, pre iného to isté dookola.

Andrea Ďurove, III.C.

Každý nový deň

Každý nový deň čo sa začína,
ja stále dookola to isté prežívam,
o inom vôbec nesnívam
a núti ma to premýšľať.

Snažím sa pred tebou i sebou očistiť moje meno
bez hnevov, mojou úprimnou spoveďou,
no hlavne pravdivo.
Milujem ten deň, keď zobúdzaš sa preň.

Nahoď úsmev a zahoď hnev,
prosím, odpusť mi, len toto chcem.

Či opäť získam dôveru,
možno mám len snahu márnivú.

Uvidíš vo mne človeka, priateľa
a toto nie sú slová bez deja.

Má to význam, a či vari nie?
Prosím, nech v tvojom srdci zo mňa
navždy len dobré ostane.

Andrea Ďurove, III.C.